Darovanie krvi som vždy vnímala ako niečo dôležité, no zároveň trochu vzdialené. Vedela som, že krv darujú „tí odvážnejší“ alebo „tí skúsenejší“. Až kým neprišiel deň, keď som si povedala, že to skúsim aj ja – a zrazu som sedela v čakárni transfúznej stanice ako prvodarkyňa, s miernou nervozitou a otázkou v hlave: „Ako to celé dopadne?“
Atmosféra ma však rýchlo upokojila. Zdravotníci boli milí a trpezlivo mi všetko vysvetlili – čo ma čaká, ako bude prebiehať odber, aj to, ako sa mám po ňom cítiť. Uvedomila som si, že nerobím len niečo „správne“, ale že sa stávam súčasťou niečoho, čo môže reálne pomôcť ľuďom, ktorých ani nepoznám.
Samotný odber trval len pár minút. Najviac ma prekvapilo, že to nebolelo tak, ako som si predstavovala. Počas odberu som mala chvíľu na premýšľanie – a vtedy som si uvedomila, že krv, ktorú bežne berieme ako samozrejmosť, môže niekomu inému zachrániť život. Bolo zvláštne, ale veľmi príjemné uvedomiť si, že aj moja krv môže mať taký význam.
Po odbere som si vychutnala malú desiatu a krátky oddych. Domov som odchádzala s pocitom hrdosti – nie preto, že by som urobila niečo veľkolepé, ale preto, že som prekonala vlastné obavy. Darovanie krvi ma naučilo, že moje malé rozhodnutie, môže mať veľký význam pre niekoho iného, ktorému možno práve moja krv zachráni život.
Dnes sa už na darovanie krvi nepozerám s obavami. Naopak, vnímam ho ako jednoduchý a krásny spôsob, ako môžem pomôcť. Každému, kto ešte váha, či sa stať darcom krvi, by som chcela odkázať – SKÚSTE TO. Je to skúsenosť, ktorá vo vás zanechá skvelý pocit, ktorý sa nedá ničím nahradiť.
V. Budveselová, IV.PSA
