Žiačky, Sára Riegelová z triedy III. ZuA a Alexandra Vyšná, z triedy III. PSB sa zúčastňujú súťaže Junior Internet 2023 v kategórii JuniorText s literárnym príspevkom:
Ako prežiť v dnešnom zložitom svete?
Pripravuje škola mladých ľudí na zmeny, s ktorými sa niekedy nevedia vyrovnať ani dospelí?
(Úvaha)
Zložitosť sveta možno nazvať spleťou rozumu, inteligencie a štipky šialenstva. Človek ako tvor spoločenský, v dnešnej dobe maximálne samostatný, má všetko vo svojich rukách, avšak nechá si to ujsť spred nosa. Prečo? Jedine zo zbabelosti. Má strach urobiť nový krok, bojí sa vlastného rozhodnutia.
Spektrum pravdy je široké. Nájsť ju si vyžaduje čas, trpezlivosť a pomoc. Častým problémom sa stáva hlavná hrdinka príbehu – nevšímavosť. Zrejme nie je cielená, ale podvedomá. Zakrýva celú hĺbku záujmu, je potlačená vonkajším svetom a sedí schúlená v malom klbku, neschopná zdvihnúť zrak, uvedomiť si všetko naokolo a zaznamenať zmenu. Koleso života sa pohybuje priveľmi rýchlo, až chvíľami vháňa des do všetkého živého. Nové kauzy, situácie, historické okamihy, ktoré na seba upozorňujú, si vyžadujú pozornosť, akciu. Vynárajú sa noví odborníci, ale keď príde na lámanie chleba, odrazu tu nie je nikto, kto by ponúkol riešenie. Mladý človek, ktorý si má život vychutnávať, sa stáva zmätený. Školy robia, čo môžu, avšak nie vytrvalo. Chyba je aj v študentoch, postupne záujem opadáva, až sa nakoniec úplne vytratí. Chvíľu je problém trendom, potom sa z neho stáva už len problém. Stačí koleso času zastaviť, vytýčiť mu nový smer, keď sa úplne zničiť nedá?
Zmena je súčasťou života. Plazí sa pomedzi škáry, naráža na prekážky. Bojuje tak vytrvalo a odhodlane, že nakoniec vždy vyhrá. Docieli obrátenie stereotypov a postaví nás do stredu tenkého lana, kedy máme len dve možnosti – udržať sa zo všetkých síl, alebo zavrieť oči a skočiť do neznáma. Obe voľby predstavujú istý druh bolesti. Nevedieť, čo nás čaká, nie je komfortné, zato dožadovať sa čistého poznania stavia človeka do pozície orla uväzneného v klietke. Čo ak sa však zmena netýka len nás samotných, ale celého okolia? Vtedy prichádzajú kvantá informácií, ktoré si väčšina neunúva overiť. Slepo skloníme hlavu a príkaz nadobudne podobu zákona. Vzniká panika, idúca ruka v ruke so šialenstvom. Ustáť nápor okolia a zachovať pokoj zvládne len hŕstka ľudí.
Návod na život neexistuje. Nech sme akokoľvek skúsení, vždy príde niečo nové, čo nás uzemní a pripomenie, že predsa žijeme len prvýkrát. Jediné, čoho sa možno držať, je pomyselný motúzik obtočený okolo ruky, spojený s našimi blízkymi. Možnosť niekoho nasledovať, vzhliadať k nemu, byť videný a usmernený. Mať tú výsadu robí skladačku existencie o niečo jednoduchšiu. Nie každému nadelí osud bezchybnú šnúrku. Niekde sú uzlíky, inde sa strapká a časté je aj pretrhnutie. Hľadanie osoby, ktorá sa pre mladého človeka stane vzorom, vie byť náročné. Väčšinu času trávime v škole, obklopení cudzími, ale aj známymi tvárami. Ťažko určiť, ktorá z nich je len maskou, a ktorá má úprimný záujem s nami zdieľať myšlienky.
Sociálne siete vytvorili hmlu aj v hmotnom svete. Hmla sa stala takou výraznou, že ak sa lepšie započúvame, naskytne sa možnosť pocítiť jej účasť. Všade prítomné ohováranie, osočovanie a klamstvo vytvorili silnú trojicu pohlcujúcu každý náznak volania o pomoc. Ťažko odhaliteľná kyberšikana si užíva voľný rajón pôsobenia. Osveta, dotazníky a prednášky však nemôžu vyriešiť jadro problému. Neustále počúvame, že tieto akcie slúžia ako upozornenie na problém. Avšak my, mladá generácia zžitá so svetom technológií, sme dávno oboznámení a poučení. Hovorí sa, že opakovanie je matka múdrosti, nemyslíme však, že v tomto prípade. Hovoriť o existencii problému neznamená jeho vyriešenie. Opäť na scénu prichádza všímavosť. Buďme v škole všímaví! Je nutné otvoriť oči a sledovať, ako dieťa reaguje v rôznych situáciách, či je stredobodom pozornosti alebo sedí utiahnuté v kúte. Všímajme si okolie! Robme skutky! Nech tie za nás prehovoria…! Škola problém nevyrieši, ale môže dať dieťaťu šancu prehovoriť, nechať ho vyskúšať smelosť, ktorá pramení z odhalenia pravdy, pretože kyberšikana je veľký zločin na duši dieťaťa a nedá sa vygumovať. Dotyčný si ju v batôžku starostí ponesie po celý život.
A čo tie ostatné starosti? Zatrpknutosť? Stereotyp? Lenivosť?
Nebolo to tak dávno, keď sme boli zamknutí v klietkach, snažiaci sa z nich márne ujsť, túžiaci po voľnom nádychu či obyčajnej prechádzke v parku. Kričali sme, dupali sme, no snaha aj tak vyšla navnivoč. Majiteľ klietky len spokojne sedel a ničil nás zvonka i zvnútra. Napádal naše telá a mnohí tento boj prehrali, ale aj na tých silnejších to zanechalo stopu. Mnohí sa snažili vytvoriť si nové rutiny, dobiehať to, čo nestihli pred karanténou, avšak postupom času sa aj nové veci stali obohranou platňou. My mladí, už v tom čase dosť leniví a osamelí, sme spadli do priepasti stereotypu ešte viac. Ráno vstať. Zapnúť počítač. Pozerať do obrazovky. Vypnúť počítač. Ísť spať.
Keď sme už konečne nabehli na normálny režim a ako-tak sa spamätali, bum! Noviny, médiá a sociálne siete zbombardovali informácie o ruskej invázii. A kolotoč chaosu sa spustil odznova. Myseľ opäť pohltili neistota a zmätenosť. Čo teraz bude? Príde to aj k nám?
Sedíme v škole, zatiaľ čo Vitalij Skakun zastavuje ruské tanky za cenu vlastného života. Sedíme v škole, zatiaľ čo mama s deťmi uteká zo svojej rodnej krajiny. Sedíme v škole v mĺkvom tichu a hľadáme slová, odpovede… Neprichádzajú, niečo ich brzdí. Akoby ich niekto priviazal pevne na reťaz. A preto ich radšej necháme tak, uzamknuté v skrinke, postupne zapadajúc prachom. Len sa prizeráme a bojujeme s nevšímavosťou.
Autorky príspevku:
Alexandra Vyšná III. PSB
Sára Riegelová III. ZuA