Čo je canisterapia
Canisterapia (intervencia s asistenciou psov) je forma terapie/aktivity, ktorá využíva pozitívne pôsobenie psa na zdravie človeka. Prítomnosť psíka dokáže človeka povzbudiť nielen psychicky, ale je tiež dôležitou motiváciou na fyzickú aktivitu a rozvoj hrubej aj jemnej motoriky.
Canisterapia na našej škole
Vo februári a v marci na našu školu zavítala Veronika, aby nám prišla porozprávať o canisterapii. Na tejto prednáške sa zúčastnili žiaci tretieho a štvrtého ročníka odboru praktická sestra.
Veronika, ktorá vystupuje pod názvom Akironka sa canisterapii venuje už deväť rokov. V minulosti študovala na našej škole, no zistila, že táto práca pre ňu nie je vhodná, a preto sa vybrala iným smerom. Na vysokej škole sa začala zaujímať o canisterapiu, a keď si kúpila svoje vysnívané šteniatko, austrálskeho ovčiaka s modrými očami – Happy, začala sa jej venovať naplno. S Happy zložili všetky potrebné skúšky, a tak mohli začať chodiť do nemocnice. O niekoľko rokov jej do tímu pribudla ďalšia sučka plemena labrador – Eliška. Eliška tiež zvládla všetky skúšky, takže potom sa Veronika mohla začať venovať canisterapii ešte viac. Spoločne začali navštevovať domovy dôchodcov, nemocnice, ale aj deti, ktoré trpia rôznymi poruchami (najmä autistické deti a deti s epileptickými záchvatmi). Neskôr dostala aj sučku francúzskeho buldočka – Mínu, s ktorou sa však canisterapii nevenuje, pretože Mína má mentálnu retardáciu a nedokázala by urobiť potrebné skúšky.
Veronika nám vysvetlila, ako prebieha výcvik canis terapeutického psa, a čo všetko musí zvládnuť, aby mohol ísť do nemocnice. Vysvetlila nám aj to, že každé tri mesiace je potrebná veľká kontrola u veterinára. Na veľkej kontrole sa psíkom robia všetky odbery a vyšetrenia, ktoré potvrdia, že nie sú choré a môžu chodiť k ľuďom s rôznymi diagnózami. Psíky si vyžadujú určitú stravu a každé dva roky musia chodiť na skúšky, pretože ich povaha sa mení podľa ich veku. Dozvedeli sme sa tiež, že canisterapiu je možné vykonávať s akýmkoľvek plemenom psa, či už je to psík z chovnej stanice alebo kríženec. Všetko závisí od povahy psa a od jeho vzrastu, pretože malý pes sa nemôže dať ku ťažšiemu pacientovi, ktorý by mu mohol omylom ublížiť.
Veronika sa venuje aj hippoterapii (terapia s koňmi) a pri canisterapii do nemocnice nosí aj svoje dva zajačiky. Momentálne pôsobí Veronika na mnohých miestach (v DSS a špecializovanom pracovisku v Liptovskom Hrádku, v DSS pre deti a dospelých v Ružomberku, v Špeciálnej základnej škole v Ružomberku, v Súkromnej materskej škole v Ružomberku a má aj pár klientov, ktorých navštevuje individuálne u nich v domácnosti), a preto to má časovo veľmi náročné. Venuje sa aj fyzioterapii, aby si mohla „vyvetrať“ hlavu a oddýchnuť si po terapii s klientmi so zdravotným postihnutím.
Dozvedeli sme sa mnoho informácií aj o iných terapiách, napríklad o felinoterapii (terapia s mačkami), o delfínoterapii (terapia s delfínmi), o ornitoterapii (terapia s vtákmi – najmä papagáje, ako sú andulky alebo papagáj psittacus), o ježkoterapii (terapii s ježkami), ba aj o terapii s fretkami.
Prednáška sa nám veľmi páčila, dozvedeli sme sa množstvo zaujímavých informácií a pochopili sme, že na akúkoľvek terapiu so zvieratami potrebujeme veľkú trpezlivosť, vytrvalosť a záujem o vzdelávanie. Veronikina práca nie je taká jednoduchá, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Veríme, že sa s Veronikou a jej psíkmi ešte stretneme…a možno sa niektorí z nás rozhodnú canisterapii aj aktívne venovať.
Natália Slosiarová, III.PSB
